Vzpomínky na okupaci

Český mýt: V Miloviciach bolo veľa super - tajomnej vojenskej techniky a bolo to pre Čechoslovákov zakázané územie.

Pravda je iná. Hoci v Miloviciach bolo Veliteľstvo Centrálnej Skupiny Sovietskych vojsk (ďalej CGV), žiadna tajomná technika tam nebola. Bolo tam zopár bunkerov a telekomunikácie, ale bolo to asi tak všetko. Na rozdiel od skupiny sovietskych vojsk v Nemecku tam neboli ani najmodernejšie tanky T-80, ani stíhačky MiG-29 a Su-27. Obyčajné, normálne T-72, MiG-23, Su-17M atď. Sranda je, že v túto dobu tam dokonca nebola ani moderná nemocnica - bola v Kostelci nad Černými Lesy.
Čo sa týka zakázaného územia, to tiež nie je pravda. Hoci kto sa mohol dostať do ruskej časti (ktorú Rusi volali Ivanovka) cez železničnú stanicu. Navyše dvakrát som videl českých odvážlivcov čo tam prišli pozrieť. Tvárili sa ináč strašne bojazlivo, akoby čakali na útok ruského vojaka s bajonetom, hoci si ich nikto nevšímal. Všetkým to bolo jedno, pretože Milovice boli veľkým bordelom. Ruské deti stále kradli granáty a náboje na skladoch, vojaci predávali benzín, práporčíci kradli potraviny atď. Na konci 80ch rokov sa tam kradlo tak, že talianska mafia mohla ísť do zadku. Takže o Čechov v ruskej časti nemali záujem. Práve preto sa naši dôstojníci smiali, keď videli v ruskej televízií reportáž z Milovíc, kde sa miestni obyvatelia báli hovoriť novinárovi z ČT1 niečo o tom, ako to bolo keď tu boli Soviety. Sem-tam prichádzali autobusmi delegácie českých robotníkov pozrieť memoriál a návštevy DRUŽBY československých vojakov. To bola proste sranda. Tým Čechoslovákom povedali: Tu máte sovietskych bratov, môžete sa s nimi rozprávať. Samozrejme Čechoslováci nemali záujem kecať so sovietskymi vojakmi. Sedeli na bezpečnej vzdialenosti a trochu bojazlivo pozerali na ruských Ivanov. Najväčšia sranda bola vtedy, keď Čechoslovákom strčili aziatov (Uzbekov atď.), ktorí sa nevedeli rozprávať ani po ruský.
Ďalšia zaujímavosť - kto vlastne slúžil v Miloviciach.
A1. Elita (40 %) - deti a príbuzní vyšších sovietskych generálov a maršalov. Tieto mastné prasatá celý život slúžili v takzvaných "teplých miestach", ktoré im vybavili oteckovia. Niekto mohol celý život slúžiť v neľudských podmienkach v Sibiri, zahynúť v Afganistane alebo stratiť zdravie v smradľavej Strednej Ázií, ale títo chlapíci celý život strávili v Maďarsku, Nemecku a Československu a navyše dostali tam medailu Červenej Hviezdy, ktorú dávali iba za účasť v bojových operáciách! Teraz už sú to najvyšší velitelia súčasnej ruskej armády. Práve preto bojaschopnosť CGV bola nízka. Títo chlapi nevedeli o vojne nič, strácali autá v českých dedinách, keď pluk pochodoval na cvičisko v Mimoní, namiesto Libavy mohli priviesť vojská do Turnova a tam sa zablúdiť, mali strašne zlé známky za streľby atď. Oni proste vedeli, že mohutná laba otca či strýčka ich zachráni.
A2. Úplatkári (40 %), ktorí sa dostali do Československa za úplatok alebo niečo podobné. Väčšinou to boli tiež pekne sprostí chlapi.
A3. Pracovné kone (20 %). Niekto predsa musel pracovať za tých zvyšných..

Vzťahy s Čechmi.

Keďže dospelí Rusi mali odstup k Čechom., sovietske deti na rozdiel od rodičov boli vyslovene drzé. Kradli čerešne na družstve v Lysej nad Labem, behali po Miloviciach a Lysej ako šialenci, kradli náboje na skladoch, hádzali snežné guličky do českých aut atď. Proste malí vandali. Najhorším okamžikom pre sovietske učiteľky bola pravidelná ročná návšteva českej školy v Lysej nad Labem. Vymysleli to ako akt priateľstva medzi sovietskymi a československými deťmi, ale samozrejme s priateľstvom to nemalo nič spoločného. Ani sovietske deti, ani Česi nemali záujem sa porozprávať. Česi boli aspoň zdvorile a snažili sa aspoň formálne podporiť nejaký slovný kontakt, ale bolo to zbytočné. Sovietske deti divoko behali po škole a robili všelijaké somariny. Napríklad, raz zo srandy hodili Čecha do bazénu. Rodičia boli naopak opatrní (okrem skupiny A1 - predchádzajúci list - mohli si dovoliť čo chceli). Báli sa, že ich vyhodia z Československa. Bol to taký trest - vysťahovanie z Československa za neslušné chovanie za 24 h. Nikto predsa nechcel ísť domov do hladného Ruska, takže si dávali pozor. Dozorcami boli:
A. Takzvaní osobisti, čiže dôstojníci KGB v armáde. Každý regiment mal svojho osobistu, ktorého sa báli.
B. Takzvaní politrabotníci, čiže komunistickí funkcionári v armáde. Keďže k osobistom mali aký - taký rešpekt, politrabotnikov neznášali. Títo chlapi nerobili nič iného ako písali sprosté komunistické brožúrky a donášali. Neustále nám opakovali: Nestretávajte sa s Čechmi, skoro každý Čech je utajený kontrarevolucionár a chce Vám urobiť zle. Osobne pamätám ako jeden podnapitý politrabotník nám rozprával, že podľa jeho údajov v Deň Velikoj Okťabrskoj Socialističeskoj Revoľucii na každej streche bude sedieť český strelec a bude sa snažiť zabiť aspoň jedného sovietskeho človeka. Tento blbec si bol istý, že hovorí pravdu! Práve preto kontakty s Čechoslovákmi boli nežiadané a Rusi to robili väčšinou tajne (osobne poznám jedného dôstojníka, ktorého vykopli z ČSSR za to, že sa tajne stretával s Češkou). Ale kontakty boli. Dôstojníci, ktorí zabezpečovali zásobovanie, kradli potraviny a iné vecičky a predávali to, napríklad Čechom, ktorí chovali prasatá. Práve preto, sovietski vojaci mali otrasnú stravu z ktorej by bolo zlé aj prasaťu. Napríklad rajčiny tam boli vzácne ako homáre v jedálničku robotníkov. Nešťastným vojakom kradli všetko - tkanivo, potraviny, zubnú pastu atď. Samozrejme keď prichádzali československé návštevy, na pár dní menili jedálničiek, ale potom - po starom.. Finanční dôstojníci veselo robili kšefty s československými finančnými dôstojníkmi. Manželky dôstojníkov predávali Čechom všelijaké sovietske nástroje - mixéry, hrnčeky atď za lacno. Aby odnaučiť Rusov chodiť do českých obchodov boli vymyslené potravinárske sklady - väčšinu potravín rodiny dôstojníkov získavali na skladoch za kupóny (Na skladoch sa samozrejme šialene kradlo, takže mať známu babu na sklade bolo tak prestížne, ako teraz mať známeho poslanca). Okrem toho boli vytvorené špeciálne sovietske obchody, kde predávali potraviny (jeden taký obchod je zde - vlevo od Memorialu), veci atď. Ako aj v ZSSR obchody boli rôzne - pre elitu (generáli, synáčikovia generálov, politrabotníci a známi) a pre dobytok (ostatní). Hneď za UNIVERMAGOM stal maličký obchodík s tmavými oknami - bol to ten známy generálsky obchod . Boli tam zhromaždené najlepšie vecičky a robili sa tam hnusné kšefty. Technológia bola jednoduchá - keď tovar ležal v obchode určitú dobu a nikto to nekupoval, bolo to treba zlacniť. Trik bol v tom, že kvalitný tovar ležal v obchode formálne, ale fakticky bol na sklade. Samozrejme, že nikto ten tovar nemohol kúpiť, takže čakali pokiaľ cena spadne do skoro nulovej, a potom kupovali. Samozrejme väčšina Rusov nebola s tým spokojná, oni predsa chceli kúpiť nejaké normálne veci, pretože v žobráckom ZSSR všetko bolo k nedostatiu. Takže zostala jedná cesta - ísť do českého obchodu. A tu bola ďalšia sranda - Rusom bolo zakázané sa pohybovať na území ČSSR, iba v medziach vojenského mestečka. Rusi kašlali na tieto zákazy a tajne jazdili do Prahy, Žiliny, Kamenného Brodu atď. Bolo to celkom nebezpečné - keď Ťa chytila ruská vojenská polícia, čakalo Ťa okamžité vysťahovanie do ZSSR. V roku 1985 našu známu vojenská polícia chytila v Žiline, kam išla nakúpiť koberce. Politrabotník, ktorý sám pred pár dňami bol v Žiline kupovať koberce, cinický povedal, že ju treba vyhodiť z ČSSR za to, že porušila morálku. Samozrejme ju vykopli. A samozrejme, že elite bolo povolené všetko. Takže Rusi jazdili po ČSSR strašne opatrne - bojazlivo pozerali na každého kto vyzeral ako Rus, triasli sa im ruky, keď nakupovali bony vedľa Tuzexu, ale predsa cestovali. Mimochodom po tom, ako ruský dôstojník s rodinou ušiel do Rakúska autom, všetkým Rusom odobrali zahraničné pasy. Neviem, či to bola pravda, alebo to špeciálne vymysleli politrabotníci, ale pas dôstojníkovi a jeho manželke vracali iba vtedy, keď im ukázal lístok do Ruska (vlak Družba Moskva-Milovice). Bola v Miloviciach aj vlastná televízia aj rádio - stancija Rodina (stanica Vlasť). Ku koncu 80ch sa trošku vylepšila, ale pred tým tam dávali samé chobotiny - filmy o Leninovi, komunistické pesničky atď.

Česi jazdili do Milovíc z viacerých dôvodov.

1. Návštevy memoriálu karpatsko-dukelskej operácie.
2. Stretnutia sovietskych a československých vojakov.
3. Spolupráca medzi sovietskou a československou armádou.
4. Kšefty československých a sovietskych dôstojníkov, ktorí
zabezpečovali zásobovanie milovickej skupiny. Kšefty finančných
dôstojníkov.
5. Návštevy skladov. Ako som ti písal, na skladoch boli schované
deficitné tovary a keď nejaký Čech mal nejakú známu na sklade, ona mu
mohla ponúknuť dobrý tovar za lacno. Práve takí Česi chodili do Milovíc.
Hľadať niečo v obyčajných sovietskych obchodoch v Miloviciach nemalo
zmysel, pretože sortiment obchodov v Prahe bol oveľa lepší. To boli skôr
mýtické historky, že Soviety tam majú všetko.

Názory sovietskych občanov na Čechov neboli jednoznačné:

Keďže obyvatelia pobaltských zemí a väčšina Ukrajincov nemali nič proti Čechom a hodnotili ich kladne, polovica alebo dokonca väčšina Rusov pohŕdali Čechmi. Bola to kombinácia dvoch ruských komplexov:
1. Závisť. Rusi strašne závideli Čechom.
2. Ruský komplex "veľkosti".
Väčšina Rusov si myslí, že ruský národ je veliký, svätý a bohom zvolený. Stačí otvoriť zopár ruských novín a názvy "Sväté Rusko" uvidíš mnohokrát. Česi si nemyslia, že Rusi je veliký národ a v tom je problém. Pamätám si, ako ruská dáma z Vologdy rozprávala: Česi majú také šeré domy, fuj! Sranda je, že sa Vologda skladá z polorozpadnutých drevených chatrčí s dreveným WC na záhrade, asfaltových ulíc je minimum a pod každým kríčkom leží špinavý opitý chlap. Civilizácia! A koľko som počul arogantných prejavov ako "Česi sú malý národ, ktorý nestojí za nič, ale my sme veliký ruský národ". Zbytočne bolo vysvetľovať, že absolútne nezáleží na tom, či je nejaký národ malý či veľký, záleží na tom, čo ten národ dokázal urobiť. Zaujímavý názor mali milovickí pseudo-inteligenti - "Česi nemajú takých veľkých spisovateľov/básnikov ako Puškin, nemajú takú vynikajúcu kultúru ako my". Presvedčiť takého človeka, že Karel Čapek nie je horší ako Puškin a Dvořák ako Čajkovskij bolo nemožné. A okrem toho - kto pozná nejakého významného švajčiarskeho spisovateľa? Ja osobne nepoznám. Že by to znamenalo, že Švajčiarsko má úbohú kultúru oproti Rusku? Myslím si, že práve naopak. Okrem toho, zaujímavé je, že knižnica v Dome dôstojníkov bola skoro vždy prázdna - "inteligenti" ju moc nenavštevovali. Ďalšími slovnými perličkami, čo som počul od Rusov v Miloviciach, boli vety ako: "Tí Česi nemajú žiadne ideály, chceli by len maľovať svoj domček a pracovať na záhradke". Treba dodať, že sovietsky dôstojník musel odslúžiť v CGV (Centrálna Skupina Vojsk) 5 rokov. (Civilný 3 roky). Po 4 rokoch vlastenci Ruska, čo ešte nedávno nadávali na Čechov, začínali byť nekľudní - vlastenectvo je príma vec, ale ísť do milovanej vlasti.. brrr Nechce sa. Samozrejme, že začínali vymýšľať triky, aby zostali v ČSSR. Používalo sa všetko - protekcia, úplatky, liezli do zadku načaľlniku kadrovogo otdela atď. Obyčajne navyše dávali jeden rok. Občas dva. A mali vlastenci z toho šťastie.

Čo sa týka mňa (a mojej rodiny), priznám sa, život v Čechách zmenil veľa vecí v mojom živote. Zmenil moju mentalitu a spôsob myslenia. Keď sme prišli do Čiech boli sme proste šokovaní. Vedeli sme, že je tam lepšie ako u nás (myslím v Rusku - RSFSR), ale počúvať iných a vidieť na vlastné očí je veľký rozdiel. Boli sme šokovaní, keď sme uvideli, že Češky v dedinách obliekali slušné mestské šaty, že ulice boli čisté, že potravinársky obchod nesmrdel a predavačky nevrieskali ako opice. Bolo zvláštne, že sme nevideli alkoholikov na každom rohu, že nikto hnusne nenadával a ľudia boli zdvorilí. Bolo nezvyčajne vidieť, že Česi majú čisté domy s krásnymi záhradkami a v mestách je veľa pekných budov a architektonických pamiatok. Potom už som veľa cestoval, videl som aj vyspelejšie štáty aj chudobnejšie, ale už som nikdy nezažil taký šok, ktorý som zažil, ako malý chalan v Čechách. To všetko zo mňa urobilo tvrdého "čechofila". Začal som učiť češtinu, začal som nosiť domov knižky o českých dejinách, prečítal som celého Karla Čapka atď. Najviac som mal rád čítať knižky o českých zámkoch a hradoch. Prvý rok sme bývali medzi Čechmi, ale potom nás presunuli do Ivanovky. Nebolo to boh vie čo, ale predsa nebolo to Rusko.. Druhý šok som zažil, keď sme išli na dovolenku do Ruska. Už som si zvykol na Čechy a zabudol som ako to vyzerá v Rusku. Keď sme prekročili československo-sovietsku hranicu v Čiernej nad Tisou/Čope, prvé čo sme uvideli bol opitý chlap vedľa koľajníc. Pri tom Západná Ukrajina vyzerala luxusné oproti Rusku! Dojem z Ruska bol ešte horší - davy ľudí vo frontoch v obchodoch, hnusné nadávky - tak sa kupovalo obyčajné mlieko. Jedná dáma sa snažila vymeniť kus mäsa, za ktorým stala vo fronte na trošku lepší. Odpoveď predavačky bola: Buď to zoberieš a vypadneš alebo nedostaneš nič!

Dodatek: Chovanie Rusov v zahraničí pekne popísal
veliký ruský spisovateľ Ivan Kuprin v poviedke Němnožko Finľandii.

Ako sa vlastne bývalo okupantom.

Bývalo sa nám väčšinou dobre.Rodiny vojakov bývali väčšinou v:

1. niekoľkých typoch ruských panelákov, ktoré postavil strojbat(stavebný batalión).
2. českých panelákoch
3. starých českých tehlových domoch v štvrtí, ktorú Česi volali tuším Balonka.
4. drevených barakoch v najhnusnejšej štvrtí Milovíc, ktorú Rusi volali Šanghaj (smer Mladá).
5. luxusných českých tehlových domoch za starou poliklinikou (generálskych)

plus zopár ruských panelákov bolo v Jiřiciach a ešte existovali ubytovne, ale toho nebolo tak veľa. (Vojaci bývali v kasárňach).

Samozrejme, že najhoršie podmienky na bývanie boli v Šanghaji. V lete tam bolo strašne teplo, v zime bolo strašne chladno. A navyše bola tam nadmierna vlhkosť. Bývali tam iba práporčíci a mladší dôstojníci. České tehlové domy tiež neboli obľúbené, pretože už v tú dobu boli dosť schátralé a potrebovali opravu.Ruské paneláky boli všelijaké - s lepšími a horšími bytmi (čo sa týkalo izieb, plánu atď.), ale mali jednu spoločnú rysu - mali hnusnú kvalitu (strojbatovská špecialita). Diery v okne nášho domu boli také veľké, že cez nich do vnútra leteli snežné vločky! Museli sme tam nalepiť papier a zapchať to špeciálnou vatou. Tepelná izolácia tiež bola hrozná. Situáciu komplikovalo to, že stará česká tepláreň mala obmedzenou kapacitu a radiátory boli ledva teplé. Musím podotknúť, že teplota v byte v zime 1982 bola iba 16-17 stupňov! Našťastie v roku 1983 Česi nám postavili novú tepláreň (žltá, ten najvyšší komín čo je v Miloviciach) a odvtedy v byte bolo teplo.Najlepšími domami (okrem generálskych) boli české paneláky. Pravdepodobne v polovici 80ch rokov sovietska vláda rozhodla, že vojská tu zostanú navždy a práve preto požiadala českých stavbárov vystávať nové sídlisko, čo aj bolo urobené v roku 1985. Prišli tam bývať nové sovietske dôstojníci a časť chudákov z Šanghaja. Okrem toho vtedy začali budovať modernú športovú halu a polikliniku - všetci boli presvedčení, že sovietska armáda je tu "na večnyje vremena" a tak si Soviety si robili pohodlíčko.No a samozrejme, že sovietsky generáli bývali oddelene v dobrých českých domoch z 50ch rokov s veľkými bytmi, útulnými záhradkami a s dobrým prostredím.Tieto domy mali svoju vlastnú elektrickú stanicu a systém zabezpečenia vodou, práve preto, keď v Miloviciach spadla elektrika (a v sovietskej časti to bolo dosť často), v generálskych domoch sa svietili okná. Musím podotknúť, že normálny sovietsky generál ešte mal služobné auto, osobného vodiča, dôstojníka -aďjutanta (personálny tajomník) a vojaka - denščika (sluha, ktorý robil všetko v domácnosti, upratal byt, chodil za nákupmi atď.) Poznal som jedného denščika, ktorý sa sťažoval, že škaredá generálska dcérka ho všelijako obťažuje a ešte sa vyhráža, že keď nebude robiť podľa nej, povie otcovi, že ju chcel znásilniť (alebo niečo také, už nepamätám presne).

Jak probíhal odchod okupantů z Milovic ?

Čo sa týka odchodu v roku 1991, tam sme to nezažili, ale to viem zo slov kamaráta. My sme odchádzali z Čiech dosť ťažko, už sme si zvykli na Európu a teraz sme museli odísť do ZSSR. Nebolo to dvakrát príjemné. Takisto sa cítili aj iní ľudia.V roku 1991 odchod bol trošku panický - už sa nič nekontrolovalo, strašne sa ponáhľali (spěchali) (práve preto sa kradlo, ale menej ako pri odchode sovietskej armády z Nemecka - tam niektorí generáli stali milionármi za rok - dva. Veliteľ skupiny sovietskych vojsk v Nemecku generál Burlakov vyvážal nakradnuté ťažkými dopravnými lietadlami An-12 a Il-76! O tom veľa písali ruské noviny, ale samozrejme generál zostal nepotrestaný). Kradlo sa všetko možné - potraviny, vojenské zariadenie atď. Odpisovali úplne nové auta, materiály a predávali to Čechom. Okrem toho pri odchode z Československa dôstojníci sa báli, že po odchode vláda im nič neposkytne (tak sa naozaj stalo - niektoré sovietske pluky vyhodili do Sibiri, kde pre nich neboli pripravené ani byty, ani kasárne pre vojakov, proste nič! Boli to neľudské podmienky) a práve preto začali kradnúť viac so sloganom "Ak ja neokradnem vlasť, vlasť ma okradne". Zaujímavé je, že niektorí velitelia ponúkali Čechom hneď 100,000 Kčs (v roku 1990-91 !!!) za fiktívne manželstvo s ich deťmi. Neviem ako veľa bolo tých manželstiev, ale určite boli. Ale musím uznať, že hlavné objekty (paneláky, školu, novú polikliniku atď) boli odovzdané v dobrom stave (alebo pomerne dobrom stave). Hoci niektoré objekty ako niektoré kasárne alebo Šanghajské baraky boli už polorozpadnuté, niektoré plochy boli zasypané odpadkami, ale kľúčové objekty boli OK. Proste Čechoslováci urobili tú hlúposť, že okamžite tam nedali jednotky československej armády, ktorá by to strážila. A tak už druhý deň po odchode, v Miloviciach sa strašne kradlo. Ne tak, žeby tam niečo ukradnúť a odniesť domu, ale robili to ako vandali - čo sa nepodarilo ukradnúť, rozbili, zničili, podpálili. Jedna Češka, čo bola v Miloviciach v júni 91 mi o tom porozprávala (už si nepamätám priezvisko, pamätám si, že sa volala Taťána). Bolo to naozaj smutné. Keby ste vtedy tam nasťahovali čs armádu, ušetrili by ste teraz kopu. Nemci napríklad to urobili a bývalé vojenské mesta Rusov v Nemecku vyzerajú dobre.